„S našou vlastnou značkou heavy, speed metalu a punku sme trvalou pascou na moderných metalových zradcov. Pripojte sa k nám v boji proti okamžitému pôžitku a uvidíme, kto ostane stáť, keď zmizne dym,“ hlásajú DARKTHRONE pred vydaním nového albumu „Circle The Wagons“ a aj napriek neodmysliteľnej dávke ich typického humoru to v hĺbke duše myslia smrteľne vážne. Niekdajšie ikony black metalu sa prostredníctvom novej nahrávky vracajú opäť o niekoľko desaťročí späť v čase, aby zapreli korene vlastnej kapely, ktoré ju urobili populárnou, a opľuli scénu, ktorá ich už toľkokrát sklamala.

V týchto dňoch vám vychádza nový album, čo pre vás znamená ďalší boj proti „plastovému“ modernému metalu. Nie ste v tejto vojne už takmer osamotení?

Mám na to také jedno prirovnanie. Vždy som nazeral na metalový svet ako na mapu - sú na nej rozsiahle územia, na ktoré nepatrím. Na niektoré by som sa ani vo sne neodvážil. A niektoré by mali bombardovať atómovkou. Ja a ľudia mne podobní žijeme na tejto mape v stredozemí, niekde v blízkosti tých najčistejších metalových vôd. Väčšina obyvateľov však žije na pobreží a napája sa vodou metalovej moderny. A tá väčšina si očividne nie je vedomá rizika, že táto voda môže byť kontaminovaná mŕtvym mäsom... alebo mojim močom. (smiech)

Inak sa má situácia tak, že sme v obkľúčení ešte viac ako v roku 1997. Našťastie sú tu kapely ako METALUCIFER, BLIZZARD, WOLF, METAL INQUISITOR, ALPHA CENTAURI, CRYSTAL VIPER, IN SOLITUDE, HELVETETS PORT, SPEED TRAP, ATLANTEAN KODEX, CHRISTIAN MISTRESS, IRON KOBRA, DOOMED BEAST, DEMONS GATE, OLD, WHIP STRIKER, SATINBLACK, FUNERAL CIRCLE, AURA NOIR a podobne.

Máte nejakú stratégiu, ktorou chcete vyhrať túto vojnu?

Víťazom je každý, kto si zvolí organický zvuk. A my sme jednou z „veľkých“ kapiel, ktoré ukazujú ten správny smer a spôsob ako nato.

Napríklad na „Circle The Wagons“?

Napríklad. Povedal by som, že až 98% riffov na novinke bolo inšpirovaných 70. a 80. rokmi. Ale tak to bolo vlastne vždy. Ten, kto by vám tvrdil niečo iné, by zo seba urobil jedine klamára. Človeka, čo očividne nepočul žiadny z našich albumov. Jasné, kedysi boli našou hlavnou inšpiráciou skupiny ako AUTOPSY, BATHORY, CELTIC FROST, HELLHAMMER, to ale ešte neznamená, že sme nepočúvali aj iný metal - taký, aký produkujeme na našich posledných štyroch nahrávkach a aký hrajú kapely, ktoré som tu pred chvíľou vymenoval.

Ale nechcel by som, aby to vyznelo tak, že sa vraciame do minulosti zámerne. Nie je to umelý proces. Nikdy sa nebavíme o hudobnom smerovaní kapely. Našim pánom je náhoda a je to tak pri všetkom, čo robíme.

Čo také vzniklo pri nahrávaní nového albumu náhodou?

Mnohé skupiny 90. rokov by sa bez dvojkopáku neboli schopné ani vysrať. Ja som teraz nahral väčšinu skladieb len s jedným. A nebolo to ľahké, pretože nie som žiadny veľký hudobník. Na bicie hrám zhruba tri hodiny ročne, ale je to tak dobre – najnudnejšie totiž hrajú všetci tí prekvalifikovaní hudobníci, čo toho vedia až príliš veľa. Ja som vyrástol na hudbe 70. rokov, vtedy skoro všetci používali len jeden kopák. Je to pre mňa srdcová záležitosť.

A mimochodom, nehovoril by som pri „Circle The Wagons“ o nahrávaní albumu. Posledné 4 nahrávky sú v skutočnosti len kolekciou nikdy nevydaných singlov.

A novinka je asi tou najheavymetalovejšou kolekciou v histórii DARKTHRONE. Uberáte sa zaujimavým smerom. Blackmetalové začiatky sú už definitívne preč?

Dalo by sa predpokladať, že zhruba okolo roku 2022 už budeme hrať úplne ako SAXON. (smiech)

Popravde, jedným z dôvodov, prečo sme začali hrať v roku 1991 black metal bol fakt, že to bol azda posledný organický hudobný štýl. V tej dobe nemala žiadna blackmetalová nahrávka plastový zvuk, zatiaľ čo thrash a death metal sa ním pomaly nakazili. Potom prišli roky 1994 a 1995 a už aj ľudia z „blackmetalovej“ scény začali produkovať nahrávky s plastovým zvukom. Zlomilo mi to srdce. Zmenili sme preto štýl a začali hrať black’n’roll. Vydržalo nám to asi 10 rokov, až kým sme neuvideli svetlo na konci tunela v podobe portaštúdia. To zbúralo všetky hranice. Mohli sme začať hrať úplne slobodne, zmiešali sme heavy metal, NWOBHM, speed metal a punk, vznikol náš vlastný, definitívne organický štýl. Nahrávka bez organického zvuku vlastne ani nie je metal / punk.

Black metal ako taký začal od 90. rokov prekračovať vlastné hranice, čo je pre mňa neprípustné. Nechcem byť súčasťou scény, ktorá nazve CRADLE OF FILTH blackmetalom. Ale ak by náhodou začalo hrať priveľa ľudí to, čo dnes hráme my, možno by sme sa nakoniec vrátili aj k blackmetalu.

Je trochu zvláštne, že si taký skeptický voči black či deathmetalu a pritom máte na obale nového albumu odkaz na skupinu TEITANBLOOD (nášivka na nohe tej čudesnej postavy s lukom).

To bol Dennisov nápad (pozn. – Dennis Dread, autor niekoľkých obalov DARKTHRONE). Chcel doňho zakomponovať TEITANBLOOD a my sme súhlasili, ich posledný album „Seven Chalices“ nás absolútne odrovnal. Našim odkazom na obale je nášivka Američanov MORNE.

Keď už sme pri obale, čo je, preboha, tá vec vpravo za postavou s lukom?

Dennis do obalu vložil množstvo narážok na punkovú a metalovú históriu, nerád by som niekomu skazil pátranie. (smiech)

Nový počin DARKTHRONE obsahuje skladbu s názvom „Som pracujúca trieda“. Osobná spoveď?

Po 22 rokoch tažkej driny už bolo načase napísať takúto pieseň. Pracujem v továrni a žijem už tak dlho, že texty o živote začínajú byť konečne zaujimavé. Niečo také by nemalo zmysel, keby to napísal niekto sedemnásťročný. Mladí sú najlepší v textoch na spôsob „Satan je môj pán“. Aj ja som kedysi bol. (smiech)

V kombinácii s tým, koľko času obetuješ metalu, ti popri práci v továrni asi neostáva príliš mnoho priestoru na iný život, nie?

Môj bežný deň tvorí samá práca, či už regulérna alebo spojená s DARKTHRONE. Potom príde na rad ženská, občas telocvičňa, priatelia (maximálne dvaja naraz, viac ich neznesiem) a kino. Všetok ostatný sociálny život som zavrhol v roku 2005, radšej mám výlety do lesa - vlani som pokoril stanovací rekord v Osle, keď som absolvoval asi 40 stanovačiek v období od marca do októbra. Vlastne to spôsobilo aj zdržanie vydania nového albumu. (smiech)

A samozrejme počúvam, nielen produkujem veľa hudby. Aj keď skôr ide o výtvory, do ktorých sa mi veľmi nechce – hrozné kvantá hudby dostávam ako dar. Dosahuje to až také rozmery, že by som si hudbu nemusel ani kupovať, keby som nechcel. V skutočnosti túžim po pravom opaku, prestal by som sa však orientovať v undergrounde a to by bola chyba. Teraz si kupujem tak jednu nahrávku týždenne a je luxus, ak si ju vôbec vypočujem. Tento rok mi zatiaľ pribudlo na konto 79 nových titulov, minulý rok to bolo o takomto čase zhruba 550. Aspoň vidíte, že sa snažím krotiť.

Kde to všetko skladuješ?

To je jednoduché – moja spáľna nemá posteľ, sú v nej iba albumy. Nejaké mám tiež v obývačke, v kuchyni a vlastním aj dve skladovacie miestnosti. Zbieram všetko – kazety, CD, platne, dokonca aj MD.

Ale väčšinou ide skôr o staršie nahrávky, nemám pravdu? Čo hovoríš na nejaké nové vydania? Napríklad na nový BURZUM?

„Belus“ pokračuje presne tam, kde Varg odložil svoju gitaru v roku 1993! Vzhľadom nato, že ho poznám, tak z nahrávky cítim riadnu dávku optimizmu a srdečnosti. Ale tí, čo nemajú tú česť, asi nebudú vedieť, o čom hovorím. Čo sa mi na albume páči, je tiež odkaz na ranú tvorbu DESTRUCTION v štvrtej skladbe.

A samozrejme, že počúvam aj kopec nových vecí, stačí si pozrieť môj blog, kde pravidelne vyhlasujem kapelu týždňa. Vďaka nemu v podstate obetujem desaťtisíckrát viac času na propagáciu iných kapiel, ako na tú svoju. Bezplatne, som proste idealista.